Porovnanie výsledkov chovu pekinských a ruánskych kačíc
Vložené 01.10.2020
Na začiatku chovateľského obdobia mnohí drobnochovatelia uvažujú o tom, aké plemeno resp. hybridy niektorých druhov hydiny budú chovať. Zvažujú či vybraná hydina bude vhodná do chovateľského prostredia z hľadiska výživy, poveternostných podmienok, ekonomiky, chovateľskej vášne (záľuby), ale aj kvality vyprodukovaného mäsa.
Nebolo to inak ani v mojom prípade. I ja som sa dosť dlho rozhodoval medzi chovom brojlerových pekinských bielych a ruánskych kačíc. Takto to bolo pred viac ako pätnástimi rokmi, keď som prvýkrát videl ruánske kačice v Dolných Krškanoch. Bol to chovný kŕdeľ na rieke Nitre pri mlyne. Veľmi sa mi zapáčili a okamžite som prejavil záujem o kúpu takýchto kačičiek. Avšak, chovateľ mi ich nesľúbil z dôvodu rozsiahlych objednávok od viacerých záujemcov – chovateľov. Neskôr, asi o päť rokov, som podobné ruánske kačice zbadal celkom náhodou na chovateľskom dvore v Jarku pri Nitre. Tie sa mi javili ešte väčšie a krajšie, ale ani tento chovateľ mi nevyšiel v ústrety s odôvodnením, že chov má výlučne pre seba a nie na predaj.
Ruánska kačica 0,1. Ruánska kačica 1,0.
Túžba po chove ruánskych kačíc sa mi splnila až v roku 2005, keď som prostredníctvom inzerátu kúpil dve skupiny kačičiek, a síce desať bielych pekinských (výkrmových) a desať ruánskych. Nepoznal som presný pôvod kačíc ba ani postup ich vyšľachtenia. Nevidel som ani ich rodičov, keďže chovateľ – predajca, využijúc náhodnú cestu do Nitry, mi zabezpečil ich dopravu až domov. Jednodňové káčatká som prevzal 30. marca 2005. Kŕmil som ich zmesou pokrájanej lucerny a obilného šrotu pozostávajúceho z jačmeňa, pšenice a kukurice v pomere 1:2:1. Obidve skupiny káčat boli rovnako kŕmené v tých istých podmienkach. Zaujímalo ma, aký bude rozdiel medzi uvedenými skupinami káčat počas odchovu a príp. dokrmovania. Ich rast som sledoval pravidelným individuálnym vážením každý mesiac, teda prvýkrát 30. apríla 2005.
V skupine ruánskych kačíc sa už jasne prejavil pohlavný dimorfizmus (kačičky a káčery) a zároveň som zistil aj hmotnostný rozdiel hneď po prvom mesiaci odchovu. Živá hmotnosť štyroch kačičiek vo veku 30 dní bola 1,10 kg a šiestich káčerov od 1,40 kg do 1,70 kg, čo v priemere bolo 1,47 kg na jedného káčera. Rozdiel medzi živou hmotnosťou kačíc a káčerov bol 0,37 kg.
Pekinská kačica 0,1.
Výkrmové – pekinské káčatá rástli v rovnakých podmienkach chovu oveľa intenzívnejšie. Vo veku 30 dní dosiahli živú hmotnosť 1,76 kg, avšak v tejto skupine sa neobjavil pohlavný dimorfizmus tak výrazne ako pri ruánskych kačiciach (ani podľa vzhľadu ani podľa hlasu). Živá hmotnosť týchto kačíc bola vzácne vyrovnaná a pohybovala sa v rozsahu od 1,70 kg do 2,00 kg a tak nebolo možné ani podľa tohto hľadiska zistiť, aká je početnosť kačíc a káčerov.
Po ďalších tridsiatich dňoch, teda vo veku 60 dní som všetky kačice opäť odvážil. Ruánske kačice v tomto veku mali priemernú živú hmotnosť 2,61 kg. Presnejšie, kačičky vážili priemerne 2,50 kg a káčery 2,90 kg. Zistil som pre mňa neuveriteľnú skutočnosť: v tomto veku brojlerové – pekinské biele kačice mali priemernú živú hmotnosť 3,50 kg. V sledovanej skupine bol aj najťažší káčer s hmotnosťou 4,30 kg. Po tomto období všetkým kačiciam začalo vypadávať perie – pŕchli, preto som začal s tzv. núteným dokrmovaním, a to uvarenou a dochutenou (soľou a masťou) kukuricou. Po desiatich dňoch núteného dokrmovania sa zvýšila ich živá hmotnosť cca o 0,50 kg, takže vykŕmené kačice dosiahli živú hmotnosť 3,50 kg a káčery vyše 4 kg. Vo veku 70 – 80 dní všetky pekinské biele kačice boli už vykŕmené a tak pripravené, po ďalšej klasickej úprave, na konzum. Z racionálnych dôvodov som kačice dokrmoval a postupne porážal.
Pri technologickom rozrábaní a individuálnom vážení jednotlivých kačíc som zistil priemernú hmotnosť trupu v rozsahu od 2,0 – 2,40 kg bez behákov, krku, čriev a vnútorností. Je všeobecne známe, že pečeň týchto kačíc nedosahuje väčšiu hmotnosť. Ani v mojom chove to nebolo inak. Pri vyhovujúcej konzistencii a sfarbení vážila priemerne od 0,15 kg – 0,20 kg. Nižšia hmotnosť pečene nie je prekvapujúca, najmä v porovnaní s pižmovými kačicami, od ktorých sa získava pečeň s vyššou hmotnosťou.
Kým brojlerové – pekinské biele kačice boli v 80 dňoch už dokŕmené, ruánske kačice v deväťdesiatich dňoch mali priemernú živú hmotnosť len 3,20 kg, čo v porovnaní s pekinskými kačicami je menej o 0,30 kg za takmer rovnaké obdobie odchovu. Z toho možno usudzovať na ich nižšiu intenzitu rastu, čo sa negatívne prejavilo aj na jatočnej zrelosti, ktorú ruánske kačice dosahovali až vo veku 120 dní. V tomto čase bol už výrazný rozdiel v živej hmotnosti medzi obidvoma pohlaviami kačíc. Kačičky vážili 3,10 kg - 3,20 kg a káčery 3,80 kg – 4,00 kg, čiže ich živá hmotnosť bola vyššia o 0,70 až 0,80 kg. Pri ruánskych káčeroch sa dalo predpokladať, že dosiahnu ešte vyššiu živú hmotnosť, pretože toto plemeno má k tomu genetickú dispozíciu. Keďže som nepovažoval za ekonomicky výhodné chovať káčerov i naďalej, dokrmovanie som ukončil už v uvedenom veku (120 dní). Nezistil som nijaký rozdiel v hmotnosti pečene medzi bielymi pekinskými a ruánskymi kačicami. Boli takmer rovnaké veľkosťou, sfarbením i chuťou. Zaznamenal som však iný rozdiel, a síce v tom, že biele pekinské - brojlerové kačice po dokŕmení boli veľmi pretučnené. Mali vysoký podiel vnútorného, ale i podkožného tuku, takže po klasickom upečení z kačice zostala sotva polovica pôvodnej hmotnosti. Naproti tomu ruánske kačice, i keď rástli pomalšie (s nižšou intenzitou) ich telo (trup) bolo mäsitejšie a mali omnoho menej najmä podkožného tuku. Brojlerové – pekinské biele kačice boli mimoriadne „mastné“, a preto mojej rodine, ale ani našim hosťom a príbuzným nevyhovovali.
V prípade, že niektorí drobnochovatelia sa rozhodujú pre nákup brojlerových káčat na výkrm už v jarnom období, s úplnou zodpovednosťou je to možné odporučiť. Nemusia sa obmedzovať ani v plánovaní letnej dovolenky, pretože biele pekinské – výkrmové káčatá, pri ich intenzívnom raste dosiahnu požadovanú hmotnosť už v šesťdesiatich dňoch. Pripočítajúc 10 max. 15 dní určených na dokŕmenie môže byť chovateľský dvor vyčistený a mraznička naplnená kvalitným kačacím mäsom. Podľa vlastnej skúsenosti, pekinské biele kačice sa môžu porážať priamo z dvora, teda nedokrmované. Takéto jedince sú už vhodné na pečenie, avšak nedokŕmené ruánske kačice sú absolútne nevyhovujúce pre takýto spôsob prípravy kačacej pochúťky.
Z mojich viacročných chovateľských poznatkov môžem jednoznačne konštatovať, že pre rýchlejšie ukončenie chovu a dokrmovania sú výhodnejšie brojlerové – pekinské biele kačice. Avšak, kto má dostatok času a vytvorené vhodné chovateľské prostredie, príp. vodnú plochu a trávnaté výbehy, chov ruánskych kačíc je opodstatnený.
Pri tejto úvahe nie je možné nezmieniť sa aspoň v krátkosti o šľachtení kačíc, ktoré je vo svete na vysokej úrovni. Okrem čistokrvných plemien existuje veľa hybridov, napr. husokačky a iné. Zdá sa, že na Slovensku predajcovia hydiny ponúkajú rôzne hybridy a potom laik dosť ťažko môže posúdiť, čo vlastne choval, keďže mu bol predaný „zaručený materiál“. I táto úvaha je o mojich chovaných kačiciach, ktoré som zatriedil do dvoch skupín podľa vzhľadu a sfarbenia. Posudzované brojlerové – pekinské biele kačice mali všetky znaky tohto plemena. Pri ruánskych kačiciach som nemal až takú istotu, či patria medzi čistokrvné plemeno alebo sú to hybridy s neznámym pôvodom. Svojím krásnym sfarbením sa približovali k tomuto plemenu, avšak ďalšie parametre boli mierne odlišné. Vzniká podozrenie, že na Slovensku niektorí drobnochovatelia, ale aj veľkochovatelia v posledných rokoch ponúkajú na odpredaj káčatá s neznámym pôvodom. Potom nastáva problém a najmä obava z dosiahnutia efektu a chovateľského cieľa, pre ktorý boli vyšľachtené. Domnievam sa, že aj uvedená krátka analýza odchovu a dokrmovania kačíc, zaradených do dvoch skupín je orientačná, ale dosiahnuté výsledky sú skutočné a pravdivé.
Pri nákupe kačíc je vždy rozhodujúci chovný cieľ, ktorý môže byť zameraný na odchov a dokrmovanie alebo na založenie čistokrvného chovu. V takomto prípade je potrebné nakúpiť plemenný materiál od chovateľov, ktorých chov je kontrolovaný a rodičovské kŕdle majú úplný rodokmeň aspoň do tretej generácie predkov.
Ing. Ján Rybanský, PhD.
Chovateľ č. 3/2008
